Aj toto napísal Ludvík Vaculík...

Aj toto napísal Ludvík Vaculík, ktorý zomrel v týchto dňoch. Ak by na tému prírody nepovedal a nenapísal nič iné, už len tento text z neho robí popredného ekofilozofa. 

Citáty z textu: Jinou ústavu, Ludvík Vaculík, 1990

„Demokratické ústavy Európy... majú človeku dať ochranu pred násilím štátu, úradov i spoluobčanov: to sú zapísané účinkujúce postavy tohto diela, celý obsah ústav sa odohráva na takto vyznačenom poli. Ale všimnime si, že náš osud je dnes viac než vládou a úradom určovaný postavou, ktorá doteraz nebola do ústavy zapísaná: tou je príroda, Zem – či ako to najlepšie nazvať – bytie?

Neviem, ako berú na prírodu ohľad ústavy iných krajín. V prvom návrhu ústavy, ktoré Občianske fórum podalo už koncom minulého roku, sa o nej nehovorilo. Teraz už iste všetky politické strany majú názor, ako by v ústave mala byť zapísaná ochrana „životného prostredia“.

Ja som proti tomu! Nesúhlasím, aby Zem, a všetko, čo na nej je, bolo v zákone vedené len ako životné prostredie človeka. Zem so všetkým, čo má, je svojrázna bytosť, súčasť univerzálneho bytia: bytosť staršia, väčšia a silnejšia než my. Staré kultúry to uznávali. Priznajme jej teda rovnoprávnosť a zapíšme to do ústavy. A potom do ďalších zákonov.

Nepíšem tu nejakú literárnu esej. Píšem návrh, aby sme do svojej ústavy dali článok, ktorý právne uzná nezávislosť prírody na nás a našom súhlase: zvlášť, keď faktická závislosť je opačná. Už nič nebude smieť byť zničené a vyhubené len pre našu (momentálnu – pozn. mh) potrebu, chuť či zábavu. Nič na Zemi nevzniklo a netrvá pre nás, ale pre seba. Zákon znemožní, aby sme my, ako to náhodou práve teraz žijeme, spotrebovali a zničili Zem väčšine ľudí, ktorí sa ešte len narodia. Sme len časťou vesmíru, a to časťou vedomou si seba i ostatného bytia: vychádzajúc z tohto vedomia priznajme právnu existenciu nevedomej a nemej časti. Neviem, ako takýto právny akt nazvať: keď dáme určitú právomoc orgánu, ktorý bude obhajovať toto ostatné bytie, a naše činy proti nemu bude posielať pred súd. Dá sa to obyčajnou rečou nazvať Svedomie?

Nejde teda len o dôraznejšiu ochranu „životného prostredia“, o ktorej sa dlho dohadujú jedni s druhými – lesníci s priemyslom, energetici s ekológmi, poľnohospodári s biológmi. Ide o nový právny i morálny stav, kde príroda nám ústami svojich zástupcov môže vyhlásiť i veto. Takýto zákon rázne priškrtí naše materiálne podnikanie a môže i nášho ducha obrátiť iným smerom. Tak ako dnes nikoho okrem zločinca nenapadne, aby pre záujmy podniku, obce alebo svojej rodiny zabil človeka, tak bude zločincom ten, kto pre takýto záujem všetkým budúcim generáciám zabije napríklad rieku.

Čo mám na mysli znamená vlastne víťazný koniec ekológie, ako bolo koncom a víťazstvom humanizmu, keď bol čierny otrok uznaný za človeka a potom za občana. V právnom aj morálnom zmysle je to rovnaký posun. Príroda už nie je takto dobrovoľne „chránená“, ale uznaná za bytosť nezávislú na našom súhlase, a to aj proti našej (momentálnej – pozn. mh) potrebe. Však bola na počiatku zriadená tým istým vesmírnym právnym aktom ako my. Až tento pokrok v našom myslení dá zmysel našej dejinnej chvíli. Nejaká „nová“ ústava, zaberajúca sa len občianskymi právami, by bola ničotnou záležitosťou, ktorá by nestála za pozornosť pod slnkom.

...Aký praktický účinok by mal takýto zákon mať? Určil by na začiatku každej hospodárskej a podnikateľskej úvahy, že nič nesmie byť zničené, ani trvalo poškodené. Jedinečné prírodné útvary, rysy krajiny a súvislé územia prirodzeného rázu budú nedotknuteľné. Hospodárskou ani zábavnou činnosťou nesmie nastať úbytok prírody ani zhoršenie podmienok pre človeka ani pre iného živočícha. Všetko, čo si človek nabudúce bude chcieť dovoliť, môže si dovoliť už len na svoj účet a za svoje sily. Možno sa v dôsledku toho vrátime k starším výrobným spôsobom alebo nájdeme iné, ktoré neporušia zákon. Spoločnosť výrobcov sa rozdrobí a rozrôzni, nezmyselná záplava rovnakých výrobkov na veľkotrhu ustúpi miestnym trhom, nepotrebujúcim transkontinentálne zásobovanie. Ak budú výrobky prácnejšie, bude aj menej zbytočného voľného času, zato však práca môže byť zaujímavejšia a slobodnejšia...

Vtedy som sformuloval prvú poznámku pre zákonodarcov: zakázať také správanie, ktoré ochudobní život a svet budúcich ľudí... A druhá poznámka pre zákonodarcov: uzákoniť právo vecí byť sebou, jednať s prírodou ako rovný s rovným, teda bez zbrane. Čo tiež znamená nikdy nepoužívať strom ako šibenicu, aj keď materiálom a stavbou sa na to znamenite hodí.

...Len vecou politiky a moci zostane naša očakávaná „nová“ ústava aj s celým vlaňajším novembrovým prevratom. Ten však zaznamenáme ako skutočnú revolúciu, len keď politicky a mocensky dostaneme našu spoločnosť k takému správaniu, ktoré našu zdanlivú stratu 50 rokov života obráti v zisk: poučená z komunistického socializmu i z toho, kam v tom istom čase došiel ten slobodný západný svet.“