Životné prostredie 1989 vs. 2014

Odpovede Mikuláša Hubu na otázky TA SITA

(Otázky kládol Martin Šálek)

Ochrane prírody sa venujete dlhé roky. V akom období bol podľa Vás stav životného prostredia na Slovensku najhorší? Dá sa povedať, že situácia sa od 70-tych alebo 80-tych rokov výrazne zlepšila alebo zhoršila?

Životné prostredie je nesmierne široký, komplexný  a mnohovýznamový fenomén. Takže v niečom môže byť vývoj pozitívny, a v niečom inom negatívny. Ale najhorší bol stav životného prostredia zrejme v 80-tych rokoch minulého storočia, kedy kulminovali viaceré nepriaznivé trendy. V porovnaní s tým dnes dýchame čistejší vzduch a viac ľudí má prístup k hygienicky nezávadnej vode. V našom poľnohospodárstve ubudlo chémie. Podľa našich výskumov, pri ktorých sme sledovali desiatky indikátorov, sa životné prostredie na Slovensku vyvíjalo v 90-tych rokov priaznivejšie ako ekonomická a sociálna sféra. V nasledujúcom období sa tento pozitívny vývoj spomalil až zastavil, v niektorých oblastiach (ochrana prírody a krajiny, záber poľnohospodárskej pôdy, stav lesov, znečistenie z dopravy, náš vzťah k zeleni ai. sa dokonca stal negatívnym). Ale to hovoríme o celoslovenskom priemere. Stále je pritom treba mať na pamäti aj veľké regionálne rozdiely.

Veľmi sa zmenila aj štruktúra spotreby prírodných zdrojov a znečistenia. Kým pred r. 1989 bol hlavným „vinníkom“ priemysel, dnes sú to skôr konzumné nároky a nepriaznivý životný štýl viac ako 5 miliónov jednotlivcov, aj keď aj veľké fabriky, ako napr. U.S. Steel, stále zostávajú veľkými znečisťovateľmi, vyjadrím to veľmi zjednodušeným porovnaním: ubudlo fabrických komínov, ale pribudlo zjazdoviek v národných parkoch, ubudlo chémie na poliach, ale pribudlo komunálneho odpadu na brehoch potokov a na čiernych skládkach, ubudlo kravínov, ale pribudlo hypermarketov a parkovísk, ubudlo hlučných nákladných vlakov, ale pribudlo súkromných áut...

A ešte to trochu skomplikujem: niečo je kvantita a niečo iné kvalita. Napríklad, darmo budeme mať dvojnásobok národných parkov v porovnaní s r. 1989, pokiaľ ich nebudeme reálne chrániť pred developermi. Alebo, darmo budeme mať ministerstvo životného prostredia, ak na ňom nebudú pracovať odborne spôsobilí a charakterní ľudia. A tak podobne.

V súčasnosti existuje viacero mechanizmov, keď sa občania môžu aspoň čiastočne vyjadriť k projektom veľkých priemyselných podnikov, ktoré majú vyrásť v ich okolí (prípadne proti nim protestovať alebo písať petície). Ako to bolo za minulého režimu?
Mohla si strana napríklad zmyslieť niečo ako "Postavíme továreň uprostred Slovenského raja" s tým, že by to nikto nemohol ovplyvniť? (Tiež môžete porovnať zo súčasnosťou)

Áno, v 50-tych i 60-tych rokoch sa budovalo bez akéhokoľvek ohľadu na životné prostredie i zdravie miestnych obyvateľov a s výnimkou konca 60-tych rokov sa na názor ľudí nikto nepýtal. Kto by bol proti, ten by skončil veľmi ľahko vo väzení. Dnes sa vyjadriť môžeme, máme množstvo nových zákonov, máme zavedenú procedúru posudzovania vplyvov na životné prostredie s účasťou verejnosti, ale keď niekto veľmi chce, napríklad finančná skupina blízka vláde, tak si tú zjazdovku v TANAP-e či autocestu na Chopok postaví, aj keby ste sa „na hlavu postavili“. Alebo si vybuduje automobilku či logistické centrum na tých najúrodnejších pôda, hoci hneď vedľa chátra opustený priemyselný areál. Ak to aj bude v rozpore so všetkým zákonmi, zneužije sa inštitút výnimiek, alebo sa použije demagogický argument o tvorbe pracovných príležitostí či riziku odchodu investora do zahraničia.

Existujú nejaké priemyselné objekty alebo stavby postavené pred rokom 1989, ktoré sú podľa Vášho názoru katastrofou pre životné prostredie?

Samozrejme. Sú ich desiatky. Za všetky spomeniem aspoň Slovnaft, Závody SNP v Žiari nad Hronom (hlinikáreň), Niklová huta v Seredi, Duslo Šaľa, kovohuty na Orave a na Spiši, celulózky a papierne – najmä v Ružomberku, Elektráreň Nováky, „Trojuholník smrti“ na východnom Slovensku, Východoslovenské železiarne a mnoho ďalších.

Ktorá oblasť Slovenska bolo podľa Vášho názoru za socializmu najviac znehodnotená?

V posledných rokoch pred Nežnou vláda vyhlásila 9 najviac ohrozených oblastí. Ich rozloženie viac-menej kopírovalo lokality, ktoré spomínam v predchádzajúcej odpovedi.

 
Pripájala sa v tom čase československá vláda k nejakým medzinárodným zmluvám o ochrane životného prostredia?

Ale áno, veď aj vtedy sme boli v OSN, boli sme signatármi rôznych dohovorov a členmi medzinárodných organizácií (aby mali niektorí súdruhovia zámienku cestovať do zahraničia). Lenže plnenie či dodržiavanie našich medzinárodných záväzkov bolo viac-menej formálne, ako napokon takmer všetko za bývalého režimu. Na papieri to vyzeralo pekne, ale skutočnosť bola diametrálne odlišná. V tomto sa situácia až tak nezmenila, lebo kým nám Brusel nepohrozí zastavením toku eurofondov, alebo súdom, robíme často všetko pre to, aby sme naše medzinárodné záväzky dodržiavať nemuseli.

Ktorý ochranársky projekt z oblasti ochrany prírody Vás stál najviac úsilia?

Spomeniem tri iniciatívy z rôznych oblastí:

Snaha o to, aby sa zachovalo čo najviac prírodných ekosystémov, prírodných zdrojov a ekosystémových služieb v oblasti Dunaja, dunajských ramien a okolitej prírody a krajiny.

Úsilie o záchranu prírodných a kultúrno-historických hodnôt Bratislavy, ktoré vyvrcholilo vydaním kritickej publikácie Bratislava/nahlas, ktorá mala celosvetový ohlas.

Obrovské množstvo aktivít na záchranu ľudovej architektúry a ďalších pamiatkovo hodnotných stavieb, objektov a krajinných celkov po celom Slovensku.

Ešte mi môžete napísať krátke zhodnotenie 25 rokov od novembra ako aktivista a občan.

Nazval by som toto obdobie Časom strát a nálezov, alebo nádejí, sklamaní a opätovných nádejí. Bolo to príliš dynamické obdobie, chvíľami priam nabité udalosťami, ktoré sa nedá hodnotiť jednoznačne. Čo aj s odstupom štvrťstoročia vnímam jednoznačne pozitívne, to sú novembrové dni a prvé týždne po Novembri ´89, keď sme dokázali byť lepší, ako v skutočnosti sme.

Napriek všetkému zlému, čo nasledujúci vývoj vyplavil na povrch, tú možnosť „vstúpiť do seba“, začať meniť svet od samých seba a nečakať, že to urobia za nás iní, máme stále. Keď to píšem, tak si uvedomujem, že o tom bolo nielen masarykovské: Nebáť sa a nekradnúť!, či hlavlovské: Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou, ale presne o tom bola aj filozofia a prax nášho prednovembrového ochranárstva.