Bratislava má hlas!

Prvý raz som z tohto miesta hovoril 24. novembra 1989. Vtedy Vás tu bolo vari 60 000. A ak nie Vás, tak Vašich rodičov a starých rodičov. Áno, dnes nás tu nie sú desaťtisíce, ale to neznamená, že doba nie je vážna. To len my sme ako tá príslovečná žaba, ktorú nehodili do horúcej vody, z ktorej by reflexívne vyskočila, ale varia ju postupne. Som však presvedčený, že je najvyšší čas z tej vody, ktorá už začína byť poriadne horúca,  vyskočiť a začať sa brániť.

Lebo kauzy  ako zbúranie PKO a horor zvaný River Park I a II, postupná likvidácia Ekoiuventy, ergo Mičurinu, absurdné „keltské a románske“ garáže na Hrade,  tuctová výstavba na stráňach vzácnej Devínskej Kobyly, príšerná hora betónu na mieste bývalého Zuckermandelu,  nikým nepovolené hausbóty parazitujúce na dunajských ramenách, bezhlavé rúbanie nielen jednotlivých krásnych stromov (pozri dnešné Františkánske námestie!!!), ale celých mestských parkov, Pečniansky les podvodne zamenený za les kdesi v Šiatorskej Bukovinke, stále nepotrestané ilegálne výruby lesa na Kolibe a ich postupné zametanie pod koberec, sprivatizované verejné priestory a chátrajúce detské ihriská, najkrajšie výhľady zahradené múrmi megalomanských zbohatlíckych víl, Komplex Bonaparte pre zakomplexovaných, zničené industriálne dedičstvo, dvojmiliardový obchvat Bratislavy, schválený tesne pred voľbami, namiesto systémového riešenia kolabujúcej dopravy, ale aj všadeprítomná špina (fyzická aj morálna),  korupcia, nečinnosť, beztrestnosť, nekompetentnosť, šlendrián a stovky iných neduhov a problémov...

To všetko by nás dnes malo vyburcovať podobne, ako nás vyburcovala neudržateľnosť a bezperspektívnosť totalitného režimu v roku 1989.

Pohár občianskej trpezlivosti v Bratislave už dávno pretiekol a vari najviac pri kauze PKO. Zbúranie PKO už nebola žiadna kvapka cez okraj pohára, lež hotová vlna tsunami. Nepomohli stovky protestov, demonštrácie, tisícky hodín práce aktivistov,  13 500 podpisov pod petíciou, kritické vyjadrenia takmer každého, kto v tomto štáte niečo znamená: to všetko sa napokon odrazilo od hrošej kože arogantných likvidátorov a skorumpovaných politikov či úradníkov rovnako, ako sa hrach odrazí od steny, o ktorú ho hádžete.

Pred rokom 1989 sme tu mali bohorovných, zväčša primitívnych samozvaných „politikov“ bez legitimity. Dnešní politici (až na výnimky) nie sú o nič menej arogantní a primitívni, len  navyše nám tu pribudla aj bezbrehá arogancia peňazí.

Našu situáciu by som prirovnal k prechádzke cez mínové pole. Niektoré míny už vybuchli a pár končatín nám už odtrhli. Množstvo ďalších je však stále v zemi okolo nás. Vychádzajúc z tejto metafory máme dve základné úlohy:

Odmínovať toto mínové pole, zvané Bratislava a potrestať tých, ktorí ho zamínovali.

Pred 26 rokmi, som vo svojom vystúpení, ktoré bolo v prvom rade ódou na prichádzajúcu slobodu, vyslovil aj varovanie pred jedným pomýleným druhom slobody: slobodou drancovania. Podľa názoru niektorých to bolo vtedy,  vo chvíľach všeobecnej eufórie, nenáležité. Realita však ďaleko prekonala aj moje najčernejšie obavy.

Vtedy som svoj prejav  ukončil vyjadrením nádeje, že slobodu drancovania nedopustíme: „Ochranári a aktívni občania nesklamali v minulosti a nesklamú ani teraz“. Dnes by som rád skončil podobne, aj keď na optimizmus veľa dôvodov nemám – a nielen preto, že som o 26 rokov starší.

Dôležitý krok k úspechu sa koná práve v týchto dňoch. Je to spájanie síl všetkých, ktorým na Bratislave naozaj záleží. Druhá skutočnosť, ktorú považujem za dôležitú, je to, že ste mladí a máte život pred sebou.

O veľa sme v Bratislave a na Slovensku prišli, ale o veľa prísť ešte len môžeme. Stále je za čo bojovať a my nemáme právo tento zápas predčasne vzdať.

Buchnime päsťou do stola, dajme hlavy a sily dohromady, vysúkajme si rukávy, a ukážme, že Bratislava má hlas, priatelia!

(približný prepis vystúpenia Mikuláša Maňa Hubu na podujatí Bratislava má hlas!, 2. marca 2016 na Námestí SNP v Bratislave)