Dilema medzi skepsou a nádejou

Komentár k diskusnému panelu 2 na Národnej konferencii LADDER (Local Authorities as Drivers for Development Education and Raising Awereness), Bratislava, 18. 10. 2016

V rámci predchádzajúcej panelovej diskusie ste spomenuli veľa problémov a otvorili viaceré Pandorine skrinky. Pre krátkosť času sa budem venovať len niektorým z nich. V prvom rade je to dilema medzi skepsou či beznádejou a nádejou. Z toho, čo tu odznelo (najmä – ale nielen – vo vystúpení Juraja Mesíka), vyplýva, že ľudstvo, ak sa nestane čosi ako zázrak, smeruje ku katastrofe. Nemám dôvod spochybňovať fakty, ktoré tu odzneli a maľovať pochmúrnu realitu naružovo. A už vôbec nie po štyroch rokoch strávených v slovenskom parlamente.

Ale na druhej strane bez nádeje sa nedá plnohodnotne žiť. Nie náhodnou najvyšší duchovní predstavitelia súčasnosti od pápeža Františka až po dalajlámu sú poslami nádeje, pričom ju spájajú s empatiou, solidaritou a duchovnou obrodou. A sú to nepochybne múdri ľudia, ktorí vedia, čo hovoria. A Josef Vavroušek, ktorý tu už bol dnes spomínaný, taktiež hlásal tézu, že pokiaľ máme čo i len jedno percento nádeje, že sa daný problém dá vyriešiť, je našou morálnou povinnosťou pokúsiť sa o to.

Napokon, protirečenie medzi skepsou a nádejou nie je až také fatálne, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Každý/každá z nás je smrteľný/á. A pritom len málokto obetuje celý svoj život tomu, aby myslel len na svoju konečnosť, na svoju nevyhnutný zánik a od toho (vcelku logicky) odvodzoval zbytočnosť akéhokoľvek snaženia. Naopak, napriek vedomiu svojho konca sa stále o niečo snažíme. A pritom ani argument, že to robíme pre budúcnosť, neobstojí, veď každý maturant vie, že vďaka zákonom entropie je konečná aj naša Zem, ba celý vesmír. Snažiť sa o niečo, akokoľvek sa to môže zdať nelogické, je teda jedna zo súčastí našej odvekej ontologickej výbavy, takmer bez ohľadu na to, kde sa nachádza a kam sa uberá okolitá realita.

A teraz mi dovoľte prejsť na trochu konkrétnejšiu tému, o ktorej sa tu dnes popoludní hovorilo najviac, a to je globálna zmena klímy a naša reakcia na ňu.

Európsky parlament, ako iste viete, nedávno ratifikoval Parížsku klimatickú dohodu. Znamená to de facto splnenie podmienky, aby dohoda vstúpila do platnosti ešte tento rok, počas COP 22 v Marákeši. Takéto tempo jej ratifikácie v decembri minulého roku, keď bola klimatická dohoda v Paríži prijatá, očakával naozaj len málokto.

Je to určite dobrá správa. Aj keď tých ALE by sa dalo nájsť neúrekom: od názoru skeptikov, že je už aj tak neskoro, cez problematickú vymáhateľnosť dobrovoľných záväzkov, až po skutočnosť, že USA a Čína v tomto prípade predbehli Európsku úniu, čo sa stalo v súvislosti so zmenou klímy po prvý raz v dejinách. Už samotný tento fakt sa dá interpretovať rôzne. V prvom rade ako veľký pokrok a zásadná zmena doterajších postojov, keď dvaja najväčší globálni producenti skleníkových plynov sa zrazu stanú rekordérmi v rýchlosti ratifikácie dokumentu, ktorý predpokladá zásadnú zmenu ich správania. Ale možná je i menej optimistická interpretácia, že ich nečakaná ochota a promptnosť sú nepriamym dôkazom toho, že záväzky vyplývajúce z parížskej dohody až tak vážne neberú. A netýka sa to iba týchto dvoch „kľúčových hráčov“, ale aj ďalších krajín, vrátane Slovenska, ktorého premiér nemá problém s tým, že sa na jednej strane pochváli zásluhami svojej vlády v rámci ratifikačného procesu a na druhej strane schváli garancie pre ovzdušiu i zdraviu škodlivé a navyše aj stratové hornonitrianske hnedouhoľné bane a elektrárne. A ministrovi životného prostredia to nebráni ako jediné konkrétne opatrenie na splnenie našich záväzkov vyplývajúcich z dohody uviesť plánovaných 900 mil. eur do tzv. protipovodňových opatrení, ktoré v slovenskom betonárskom prevedení znamenajú neraz viac škody ako úžitku.

Naši predstavitelia sa zvyknú tváriť, akoby sa vstupom dohody do platnosti celý proces záchrany ľudstva a života na Zemi skončil. Ale on sa vôbec neskončil. Naopak. Iba sa začína.  

Ak chceme vyhrať preteky s časom, účastníkmi ktorých sme sa stali vďaka desaťročiam ignorantstva, otáľania a smerovania do slepých uličiek, musia teraz bezodkladne nasledovať konkrétne kroky. Lebo, ako na otázku redaktora RTVS, čo sa musí zmeniť, správne odpovedal tu prítomný ochranár Dano Lešinský, zmeniť sa musí VŠETKO.

A VŠETKO v tomto prípade znamená naozaj VŠETKO: od zastavenia ťažby a spaľovania nekvalitného hnedého uhlia a postupného prechodu na energiu slnka a Zeme, cez obmedzenie (a nie zvyšovanie) výroby automobilov, ochranu a udržateľné obhospodarovanie lesov namiesto ich kántrenia, starostlivé zachovávanie brehových porastov, voľne rastúcej i mestskej zelene, ponechanie riek riekami, mokradí mokraďami a celkovo uchovanie vody v krajine, zachovanie pôdy bez asfaltovej pokrývky, presadnutie z áut pokiaľ možno na bicykle, alebo aspoň na MHD, obmedzenie lietania, nevykurovanie vesmíru, radikálne zvýšenie energetickej i surovinovej efektívnosti celého národného hospodárstva, dôsledné separovanie, recyklovanie a zhodnocovanie odpadov a tisíce iných vecí.

Ale čo je najdôležitejšie a o čom sa takmer vôbec nehovorí, systémové východisko je len v celkovom presmerovaní podpory o 180 stupňov: z doterajšej politickej, finančnej, marketingovej i morálnej podpory tých, ktorí našu klímu ohrozujú a otepľujú, na podporu tých, ktorí chcú, aby zostala znesiteľná. Je to výzva prezidentovi, Národnej rade, vláde, samosprávam, ombudsmanke, orgánom činným (i nečinným) v trestnom konaní, úradníkom vo verejnej správe, ale aj médiám, vede a výskumu, školám, materským školám, osvetovým inštitúciám, cirkvám, mienkotvorným osobnostiam, rodičom, skrátka všetkým nám.

Naša zodpovednosť je spoločná, ale diferencovaná: čím je niekto vplyvnejší a bohatší, tým je jeho zodpovednosť väčšia.

Ale nebojte sa, nemusí to bolieť! Ak nemáte do práce viac ako tri kilometre a vládzete chodiť, pokojne môžete nechať auto v garáži, alebo si ho vôbec nekúpiť. Nikto nepotrebuje mať každý rok nový smartfón. Recyklovanie odpadu môže byť zábava, podobne i samozásobiteľstvo a svojpomoc. Týždeň na drevenici bez elektriny je lepším relaxom ako v 5-hviezdičkovom hoteli. Prechádzka na bežkách hoci po Horskom parku nezaostáva za čakaním na vleky a lyžovaním v zničenej prírode. Jablko z neďalekého opusteného sadu je aspoň také dobré, ako to dovezené z Južnej Ameriky a tieň stromov je príjemnejší ako postávanie na rozhorúčenom asfalte niekde pred hypermarketom.