Ochranárske happeningy

Happeningy sprevádzali prednovembrové ochranárstvo nepretržite. Dreveničiarstvo, Banská Štiavnica, čiernobalocká železnička, kláštor v Mariánke, Horský park, Bicyba, exkurzie do lužných lesov, obnova lesa pri Rusovciach, brigády v Jurskom Šúre či v Abrode, ale aj príprava Bratislavy/nahlas, mestská konferencia, či naša účasť na zjazde Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), bol jeden veľký happening.

Spomínali sme už ochranárske plesy, spoluprácu s Vladom Bednárom, Julom Satinským a Tomášom Janovicom, spomínali sme Radošincov, husličky Samka Smetanu, čarovný humor babky Škopíkovej, Rogoňovcov, či uja Smutniaka, spanilé kolektívne jazdy na bicykloch po meste. Medzi ochranárske happeningy možno zaradiť aj tradičné zimné viacdenné hrebeňovky, ktoré organizujeme nepretržite od roku 1980 a ktorých sa zúčastňuje najmä „zdravé jadro“ Základnej organizácie SZOPK č. 6.

Ešte aj zo smutných udalostí, ako bolo vyrúbanie pagaštanu konského na Kapitulskej, alebo úpravy Hradného vrchu, sme dokázali urobiť pútavý happening. Niektoré happenigy sa udiali takpovediac mimovoľne, popri inej robote, niektoré sme dlho dopredu plánovali. Najväčší z nich zaplnil začiatkom júna 1989 Hlavné námestie (vtedy Nám. 4. apríla) v Bratislave a bol akousi generálkou na námestia Nežnej, vrátane aktérov prítomných na improvizovanej tribúne.

Jeden z organizátorov, Eugen Gindl, si naň neskôr v Ochrancovi prírody 3-4/1989, spomínal takto:

„…Nad námestím 4. apríla sa nakopili husté, čierne mraky. Začalo pršať, spočiatku drobne, dážď však postupne silnel. Do kelu, pomyslel som si, ešte aj toto vedia zariadiť. Pod dáždnikmi prichádzali prví účinkujúci: Julo s Milanom, Stano Štepka, Martin Huba s kontrabasom, Peter Sedlačko z Pegasníka, Meki Žbirka, Miloš Janoušek, Bacil Valúch. Zhromaždili sa v podchode pred Roland klubom a čakali, čo sa bude diať. Katke Karovičovej vyschlo v hrdle, potrebovala trochu tekutiny. Vybehol som na poschodie do ObKASSu, že jej tam dačo zoženiem. V prednej pracovni, s oknami na Námestie 4. apríla, sedelo niekoľko zamračených mužov. Rozpačito sa usmievajúci Edo Heger častoval ich kávou a čímsi na zohriatie. Na chodbách, v predizbe i v pootváraných kumbáloch sedeli akési utrápené ženy. Ich tváre mi boli povedomé. Naraz mi svitlo: veď sú to všetko pracovníčky Odboru kultúry z ObNV Bratislava I, kde nám povolili Deň radosti. Vyčítavo na mňa hľadeli. Iba kvôli mne tu majú službu až do večera a zajtra bohvieaké nepríjemnosti k tomu. Jedna z nich neskôr pošepla Márii Filkovej, že z Národného frontu telefonovali, aby za žiadnu cenu nepustili deti ani nikoho z rodiny na Deň radosti, lebo tam sa budú diať strašné veci. Načo organizujeme takéto provokácie? Načo chceme hnať sto vozičkárov krížom cez celé mesto? Áno, aj to telefonovali z Národného frontu. Ozaj, a je pravda, že príde aj Steve Wonder?

Pre Katku Karovičovú som zohnal Coca-colu. Dážď medzitým ešte zosilnel, ale Námestie 4. apríla už nezívalo prázdnotou. Keď som vyzrel spopod brány, od pódia až po Jezuitský kostol černeli sa dáždniky. Prišli, musíme začať. Dušan Bacil Valúch, celý v igelite, vystúpil s gitarou na pódium a zaspieval niekoľko svojich pesničiek. Potom konferenciér Laco (Agnes) Snopko uviedol Lasicu a Satinského. Pod obrovskými dáždnikmi spustili, akoby sa nechumelilo: „Ja som vedel, že to nevyjde... Ja som to od začiatku hovoril... Nehovoril som to? Hovoril. Nehovorte mi, že som to nehovoril. Hovoril som jasne: nevyjde to...“ Milanov majstrovsky vybrúsený zaliečavo-agresívny oportunizmus nadobudol zrazu ďalší, netušený rozmer. Bol som si už skoro istý. Či už Steve Wonder príde, alebo nie, tento Deň radosti už nik nepokazí…“

Z času na čas sa na našu podporu konal koncert, pričom pri tom zväčša nemohol chýbať náš dávny člen Agnes Snopko. Výnimkou tam nebola prítomnosť polozakázaných českých pesničkárov. Kultovým miestom týchto stretnutí bol „kulturák“ na Vajnorskej, vtedajšia bašta alternatívnej kultúry.

Je verejným tajomstvom, že z podobného dôvodu sa v tom čase na dosky Malej scény SND dostala aj menej známa Ibsenova hra Nepriateľ ľudu o lekárovi, ktorý sa na konci 19. storočia snaží zachrániť mestečko pred „ekologickou katastrofou“ v podobe nákazy, pochádzajúcej z hygienicky závadnej vody z novootvorených kúpeľov. Jasný nepriateľ ľudu, veď tie kúpele majú byť zdrojom prosperity! Lekára hrá Maťo Huba v dlhom zelenom kabáte a úspech u divákov, neomylne čítajúcich medzi riadkami, je obrovský.

V tom čase začíname spolupracovať so slávnym brnenským nezávislým Divadlom na provázku pri príprave „hraných novín“ Rozrazil. Náš spoločný happening má premiéru 17. 11. 1989! Premiéra je zároveň derniérou. Režisér Joska Skalník z nej odchádza rovno do Prahy, pomáhať svojmu blízkemu priateľovi a budúcemu prezidentovi Václavovi Havlovi a mne zrejme navždy mizne kôpka dokumentov, ktoré som mu pri tej príležitosti požičal.

Spolupracujeme so základnými umeleckými školami (vtedy ĽŠU), takže umenie je na našich akciách prítomné stále viac a viac.

Zvlášť intenzívnu podobu a rozsah nabrali naše aktivity i podpora okolitého prostredia po vyjdení Bratislavy/nahlas a po ňom nasledujúcich snahách režimu urobiť z nás nepriateľov nielen socializmu, ale aj celej spoločnosti, krajiny (a pokiaľ možno i celého vesmíru).

Zrazu sme sa ocitli pred dilemou: prijať rolu štandardných disidentov, stiahnuť sa z verejného priestoru a prejsť takpovediac do ilegality (ak niečo podobné na Slovensku niekedy vôbec existovalo), alebo sa nedať znechutiť, pokračovať a pokiaľ možno ešte vystupňovať svoje aktivity na verejnosti. Zvolili sme tú druhú možnosť a naše znásobené nasadenie sa týkalo všetkých frontov, vrátane sféry pamiatkovej obnovy. Dodnes nechápem, kde sa v nás zobralo toľko viery, odhodlania a energie.

Snažili sme sa o záchranu dvoch mimoriadne cenných historických železničných staníc: prvej konskej i prvej parnej železnice v Uhorsku. V oboch prípadoch úspešne, aj keď nie len našou zásluhou. Vo sfére technických pamiatok podával nadľudské výkony najmä Jirka Kubáček, zakladajúci člen ZO 13, ale dlhodobo sme spolupracovali aj s ďalšími špičkovými odborníkmi, napr. s dr. Jánom Hanušinom seniorom, dr. Ladislavom Mlynkom, doc. Križanom či už spomínanou Ing. arch. Jankou Krivošovou. Od tých čias sa tradujú aj naše kontakty s veľkým zberateľom a prezentátorom technických pamiatok, Ing. Karolom Pavlů.

Bojovali sme, hlavne zásluhou Ing. arch. Igora Thurza, za všetky možné pamiatky z čias národného obrodenia, najmä v Martine a v okolí Banskej Bystrice, ale aj o rodný dom Janka Kráľa v  Zlatých Moravciach. Polopartizánsky sme opravovali Štefánikovu mohylu v Ivánke pri Dunaji. Po víkendoch sme plátali strechy na vinohradníckych domoch na Obchodnej a Vysokej ulici, aby budovatelia (po novom developeri) nemali podobnú zámienku na ich zbúranie, akú mali v prípade Podhradia. Provizórne sme zachraňovali pred zrútením dezolátny vyhorený dom na rohu Zelenej a Ventúrskej, pomáhali konzervovať vykopávky rímskych kúpeľov pri Dúbravke a archeologické pamiatky od Devína až po Štúrovo. Opravovali sme kaplnku na Medených hámroch. Priam revolučný charakter mala záchrana pamiatkovo formálne chránených, ale v skutočnosti na demoláciu určených sypární v Hubovej. Pred fyzickou likvidáciou sme ich zachránili vlastnými telami a život sme im vrátili sériou brigád. V nasadení a obetavosti sa tu prekonával najmä Peter Tatár. Všade sme využívali (recyklovali) vyhodený, ale zväčša ešte kvalitný stavebný materiál. Nebáli sme sa, že to padne. Odborného garanta nám predsa robil popredný statik Vlado Kohút.