Archív - Mikuláš Huba, nezávislý poslanec NR SR 2012 - 2016

Tento text bol pôvodne uverejnený na stránke www.obycajniochranari.sk.

Ekoblog č. 18 (kapitola Mesto): Neznesiteľná krutosť dnešnej architektúry alebo Moje zhrozenie z rodného mesta

2_matus_zajac_

Milé čitateľky a milí čitatelia webovej stránky Obyčajných ochranárov,

pri príležitosti blížiacej sa šesťdesiatky mi napadlo zostaviť a vydať knižku 60 ekoblogov. Keďže nevýjde skôr, ako na budúci rok, oslovil som správcu nášho webu, Riša Medala, že by sme mohli každý týždeň jeden z “ekoblogov” zavesiť na náš web a tým upútať Vašu pozornosť na to, čo chystáme.
Blogy vznikli v rokoch 2006 – 2011, teda v poslednom období pred mojím návratom do parlamentu.
Niektoré neboli dosiaľ publikované, niektoré publikované boli, ale v skrátenej či inak modifikovanej podobe.
Pre lepšiu orientáciu ich budeme číslovať a uvádzať aj kapitolu, do ktorej budú v knižke zaradené.
O ilustrácie som požiadal ďalšieho takmer šesťdesiatnika, Fera Guldana, takže texty občas spestria jeho nenapodobiteľné kresby.
Budem rád, ak týmto mojim krátkym textom venujete pár minút času a teším na Vaše prípadné ohlasy.

S pozdravom

Maňo Huba

********************************************************************************

mh30

Neznesiteľná krutosť dnešnej architektúry alebo Moje zhrozenie z rodného mesta

 

Začnem tým - a nebude to fráza - že mám medzi architektmi i architektkami veľa  kamarátov a kamarátok, ktorých (ktoré) mám rád a ktorých (ktoré) si vážim. Považujem za potrebné toto úvodné prehlásenie, aby bolo jasné, že z toho, o čom budem písať ďalej, neviním len architektov a už vôbec nie všetkých architektov.

Čo nemám rád, nemôžem si vážiť a na čo som čím ďalej tým viac alergický, je súčasná (a plánovaná) architektonická tvorba na Slovensku, a najmä v Bratislave (niežeby to mimo Bratislavy bolo oveľa lepšie, len okolo toho, čo je za humnami môjho rodného mesta, nemusím každodenne chodiť a tak ma to sústavne neirituje – pozn. aut.).

Hlavné mestá sú okrem toho zväčša akýmsi „predvojom“ a predznamenávajú trendy v celej krajine. Posledný z dôvodov, prečo je tu reč najmä o Bratislave, je takpovediac politický. Celých 20 rokov tu na komunálnej úrovni vládla „stredopravá“ koalícia (teda to, čo sa tvári, že je to kultúrnejšie, kompetentnejšie a slušnejšie ako ľavicoví pohrobkovia komunistickej éry). To, čo táto takzvane lepšia garnitúra „dokázala“ urobiť z tohto mesta, ma vždy znova o znova vylieči z ilúzií o menšom zle.

Od začiatku 60. do konca 80. rokov sa naši „mestskí architekti“ bránili kritike poukazom na diktát dodávateľov, konkrétne výrobcov prefabrikátov – najmä betónových panelov, ktorý predurčoval podobu architektúry (nech s panelom urobíte čokoľvek, vždy z toho vznikne len viac-menej rovnaký panelák). Čiastočne sa im to dalo uznať, aj keď mi je dodnes záhada, prečo v takom Maďarsku, Rumunsku či bývalej Juhoslávii s tým až taký problém nemali.  Aj preto neviem, či už vtedy to v našich končinách nebol aj nedostatok odvahy, hrdosti a stavovskej cti. Prečo  sme sa aspoň v rámci možností  nevzbúrili a ochotne sme sa podpisovali  pod niečo, čo sa nám hnusilo? Neboli sme už vtedy rovnako KORUMPOVATEĽNÍ  KONFORMISTI, ako sme (česť výnimkám) aj dnes?

Ale dobre, éru panelov, panelákov a panelární máme už 22 rokov šťastne za sebou.  Nahradila ju éra... Čoho vlastne? Na jednej strane HRANATÝCH BUDOV, ktoré akoby panelákom z oka vypadli, len nie sú z panelov. Ďalší trend sú Petržalky „naležato“, alebo podobne uniformné „Beverly Hills“ či BEZDUCHÉ GETÁ   zbohatlíkov, obohnané vysokými betónovými múrmi, strážené vlčiakmi a kamerami: novodobé koncentračné tábory pre milionárov, ktorým padli za obeť mnohé romantické zákutia na okraji našich miest. Zjavný trend ostatných 15 rokov je tzv. neofunkcionalizmus: AGRESÍVNY až BRUTÁLNY, a zároveň zväčša BANÁLNY, ako skoro každý prejav „módnej tvorby“ na súčasnom Slovensku. Pritom mi nevadí až tak samotná architektúra. Často by stačilo, keby tá-ktorá stavba stála inde. Ale ona nie! Ona musí stáť just tam, kde pôsobí ako päsť  na oko! Rovno oproti  Prezidentskému palácu z minulých storočí, v strede zástavby rodinných domov so sedlovými strechami, na mieste starobylých záhrad a vinohradov, na kopci nad mestom, v optickom predĺžení Korza, na okraji prírodnej rezervácie, na Kalvárii, na Bôriku, či bezmála v Horskom parku, v blízkosti Hradu, alebo hoci v strede zástavby vinohradníckych domčekov. Dokonalá NEÚCTA ku geniu loci, ktorá ale nie je – až na výnimky - vyvážená novou kvalitou, lež rastúcou disharmóniou a chaosom.  Čím brutálnejší kontrast a popretie kontextu, tým lepšie. Až by sa hudobná skupina Bez ladu a skladu mala začať súdiť o svoj copyright.

Príchod do mesta, napríklad od Mosta SNP, musí byť (a určite aj je) pre cudzinca kultúrny šok. Pritom v máloktorom meste dostali architekti a urbanisti takú šancu, ako tu. Okrem dvoch-troch budov si mohli dovoliť zbúrať celé námestie a priľahlé uličky a vytvoriť niečo nové - ucelené. V ktorom inom centre európskeho hlavného mesta dostali na konci 20. storočia podobnú možnosť?

Zjavná je ĽAHOSTAJNOSŤ voči prírodným a kultúrnym hodnotám ako aj parazitovanie na nich. Či je to park, lesík, dunajské rameno, alebo silueta mesta.

To, čo tu v prvom rade dlhodobo zlyháva, je urbanizmus, tvorba verejných priestorov, predstava o mestotvornosti, obývateľnosti, útulnosti... Nedávno som sa verejne pýtal ctihodnej elity slovenskej architektúry a urbanizmu, ktoré verejné priestory, hodné tohto mena, v Bratislave za uplynulé tri desaťročia vznikli. Unisono odpoveď (ich, nie moja) znela: „Žiadne!“

Ďalší zjavný trend, ktorý nevidíte napríklad v architektúre a urbanizme súčasnej Budapešti, Brna či Krakova, je zjavná MEGALOMÁNIA, velikášstvo, bombastičnosť, hranie sa na niečo, na čo nemáme, „liečenie“ si komplexov menejcennosti. Dokonalým príkladom je budova Národnej banky Slovenska, alebo päťhviezdičkový „úder medzi oči“ v podobe rôznych River Parkov, towerov, či iných „parkov“, „veží“, „brán“ a podobne.

Zo dňa na deň dýcha z mesta väčší a väčší chlad (a nie je to len tým, že je február).

Ďalším kľúčovým slovom, ktoré sa mi tlačí na jazyk, je AROGANCIA. Iste, nielen zo strany architektov. Je to dobre zohratá partia vplyvných developerov, časti komunálnych politikov a neviem koho ešte, skrátka Gorila... Ale jej neodškriepiteľnú súčasť tvoria naši súčasní architekti. Bez nich by tu nestálo a nerástlo to, čo tu stojí, čo tu vyrastá a čo sa tu kreslí. Tejto všadeprítomnej arogancii padajú za obeť hodnoty, ktoré tu vytvorila príroda, predchádzajúce generácie, alebo hoci len naše milé spomienky na miesta mladosti.

Špecifickým sprievodným javom bratislavskej architektúry a urbanizmu je aj ANARCHIA. Časté ignorovanie elementárnych zásad, akými je rešpektovanie uličnej čiary, výškovej hladiny zástavby, priechodnosti, architektonických detailov, mobiliáru a podobne.

Na fatálne omyly v oblasti architektúry, urbanizmu a územného plánovania dopláca potom celková prevádzka mesta – od dopravy po hygienu. Veď problémy Bratislavy v tejto oblasti nepripomínajú ani nie polmiliónové stredoeurópske „mestečko“, ale desaťmiliónovú megapolis Indie či inej krajiny tretieho sveta.

Celé to má, samozrejme, aj rozmer občiansko-politický. Absolútnym popretím demokratických zásad je skutočnosť, že malá skupina ľudí s pomocou architektov si tu presadzuje svoje predstavy na úkor legitímnych záujmov a potrieb všetkých ostatných obyvateľov Bratislavy. Tvrdím, že to hraničí s TERORIZMOM. S terorizmom bratislavského typu.

Uvedomuje si to čím ďalej tým viac ľudí. Len medzi občianskou nespokojnosťou na jednej strane a reálnym voličským správaním na strane druhej nejestvuje dosiaľ v Bratislave - ale ani na ostatnom Slovensku - bezprostredný vzťah.

Smutné konštatovanie na záver: Ešte dobre, že nie všetci architekti na Slovensku projektujú budovy a iné stavby. Jedným z nich bol aj bývalý hlavný architekt mesta. Mal byť, ale nebol skutočnou, dôveryhodnou a akceptovanou mienkotvornou autoritou. Viem, že  nemal veľké formálne kompetencie. Ale aj neformálna autorita môže meniť veci k lepšiemu. Najmä, keď chce.

Na výpočet toho, o čo toto mesto prišlo len v priebehu uplynulých 15 rokov, by rozsah tohto článku nestačil. Dá sa však zovšeobecniť, že to boli jeho hlavné prírodné špecifiká (Dunaj a Malé Karpaty), prírodno-kultúrne špecifiká (vinohrady, záhrady, časť parkov) i kultúrne špecifiká: od niektorých pamiatkových zón, cez siluetotvorné aspekty až po výhľadové kužele, kľúčové priehľady, iné špecifiká, napr. industriálne dedičstvo a množstvo iných hodnôt. V hre je však ešte stále Podhradie, Devín, dochované zvyšky nábrežia,  Sad Janka Kráľa, Horský park, Kalvária, lužná krajina pod Bratislavou i Bratislavský lesopark.

Obávam sa, že sa spamätáme až vtedy, keď o všetko prídeme.

Pozn: mierne aktualizovaná verzia staršieho textu vznikla na podnet kauzy Gorila. Mh

Február 2012