Archív - Mikuláš Huba, nezávislý poslanec NR SR 2012 - 2016

Tento text bol pôvodne uverejnený na stránke www.obycajniochranari.sk.

Ekoblog č. 13 (kapitola Reflexie): Advent a kríza klopú na dvere

Mikuláš Huba

Milé čitateľky a milí čitatelia webovej stránky Obyčajných ochranárov,

pri príležitosti blížiacej sa šesťdesiatky mi napadlo zostaviť a vydať knižku 60 ekoblogov. Keďže nevýjde skôr, ako na budúci rok, oslovil som správcu nášho webu, Riša Medala, že by sme mohli každý týždeň jeden z “ekoblogov” zavesiť na náš web a tým upútať Vašu pozornosť na to, čo chystáme.
Blogy vznikli v rokoch 2006 – 2011, teda v poslednom období pred mojím návratom do parlamentu.
Niektoré neboli dosiaľ publikované, niektoré publikované boli, ale v skrátenej či inak modifikovanej podobe.
Pre lepšiu orientáciu ich budeme číslovať a uvádzať aj kapitolu, do ktorej budú v knižke zaradené.
O ilustrácie som požiadal ďalšieho takmer šesťdesiatnika, Fera Guldana, takže texty občas spestria jeho nenapodobiteľné kresby.
Budem rád, ak týmto mojim krátkym textom venujete pár minút času a teším na Vaše prípadné ohlasy.

S pozdravom

Maňo Huba

*************************************************************************************************

 mh02

Advent a kríza klopú na dvere

Na dvere nám v týchto dňoch klope advent a kríza. Prečo ich spomínam jedným dychom? Nielen preto, že prichádzajú  spoločne, ale aj preto, že uvedomenie si prehlbujúcej sa hospodárskej, ekologickej a morálnej  krízy by mohlo prehĺbiť aj naše vnímanie a prežívanie adventu. Napokon, máme na čo nadväzovať, okrem iného aj na odkaz novembrových námestí a ostrovov pozitívnej deviácie, ktoré im predchádzali. Bratislavskí ochranári na jar 1989, keď  pripravovali spoločnosť na  zmenu netušiac, že príde už v novembri, toho istého roku vo svojej Platforme okrem iného napísali: „Obmedzenosť zdrojov pri súčasnom spôsobe ich čerpania je zrejmá. Pritom naša spoločnosť si odmieta uvedomiť hranice kvantitatívneho rastu... Ekologické vedomie a morálka sa vyvíjajú pomalšie ako technické možnosti. Dnešná technológia a ekonomika už obmedzujú rozvojové možnosti ľudstva, ktoré za svoje fungovanie odmieta niesť zodpovednosť. O ohrození základných hodnôt sa zatiaľ nehovorí dosť naliehavo. Kríza ľudských postojov sa týka celého spôsobu života... Sme chorí a musíme sa liečiť, nie je možné beztrestne pokračovať takto ďalej. Treba zvrátiť súčasné trendy, hoci sa ešte všeobecne považujú za normálne... Príroda nie je zadarmo. Musíme hľadať optimálnu mieru spotreby, zlučiteľnú s udržateľnosťou kvality životného prostredia a konať predvídavo...“

Pred časom prijali slovenská vláda i parlament Národnú stratégiu trvalo udržateľného rozvoja. Vedľa seba sa tam vyskytujú dva princípy, ktoré v angličtine znejú veľmi podobne (efficiency a sufficiency), ale v skutočnosti sa vzájomne dopĺňajú a vo svojej synergii budú pre naše budúce životy zrejme rozhodujúce. Dobrovoľné zriekanie sa zotročujúcich materiálnych či iných nadbytočností nie je našťastie obeť, ale výhra: výhra pre jednotlivca i pre spoločnosť. Nejde o skromnosť vo všeobecnosti, ale o skromnosť v zmysle poznania rozumnej dostatočnosti našej spotreby. Keď si zoberieme ponuku a „spotrebu“ na strane duchovných hodnôt, tam sme totiž až neuveriteľne skromní. Aj takí guruovia koncepcie zvyšovania účinnosti využívania zdrojov, ako je profesor Weiszecker, zdôrazňujú, že akokoľvek vysoká technologická efektivita nie je zárukou udržateľnej budúcnosti, ak ju nedokážeme skombinovať s vyššou mierou rozumnej dostatočnosti či dobrovoľnej skromnosti. Je to obrovská výzva najmä pre našu, stále ešte plytvavú severnú pologuľu: prejsť z chiméry neobmedzeného rastu prosperity v materiálnom zmysle na rozvoj či rast v zmysle duchovnom. Ak toho náš model riadenia sveta nebude v krátkom čase schopný, potom nás dlh, ktorého finančná či ekonomická stránka oproti ekologickej, kultúrnej a morálnej sú len povestnou špičkou ľadovca, aj tak stiahne pod hladinu. Urýchlený a stále ešte viac či menej dobrovoľný  prechod na paradigmu materiálnej nenáročnosti a duchovnej „neskromnosti“ bude rozhodujúci. O tom som presvedčený. Či sa tak skutočne stane, o tom mám vážne pochybnosti. Predsa len pravdepodobnejší scenár je tá nedobrovoľne obmedzená budúcnosť, zvaná tiež bieda a naše šťastie a dôstojnosť obetované na oltár konzumu posledných zvyškov odchádzajúcej éry iluzórneho rastu  na dlh a na úkor podstaty.

december 2011