Na správne fungovanie webovej stránky a analýzu návštevnosti používame súbory cookie. Konkrétne informácie o tom ako cookies používame, nájdete na tejto adrese.
Juraj Melichár napísal začiatkom júna pre portál EURACTIV.sk komentár k prvej verzii Národného integrovaného energetického a klimatického plánu - článok s názvom Návrh slovenského energetického plánu nie je v súlade s Parížskou dohodou nájdete tu...
V polovici augusta vyšiel v SME zásadný rozhovoru s členkou S-O-S Ing. Alenou Trančíkovou, ktorý popisuje ohrozenie zdrojov pitnej vody pri Bratislave, pripájame jeho sken...
S potešením sledujeme, že téma klimatickej zmeny – donedávna u nás obchádzaná a bagatelizovaná – sa dostáva do väčšej pozornosti médií a politikov a stáva sa konečne predmetom verejnej diskusie. Zároveň s tým sa však objavujú aj mediálne výstupy, vyjadrenia alebo články, ktoré o tejto závažnej téme šíria dezinformácie a konšpiračné teórie –, či už z nevedomosti, alebo preto, že ich vytvárajú určité záujmové skupiny so zámerom relativizovať a spochybňovať výsledky dlhoročného vedeckého výskumu v tejto oblasti. Šírenie dezinformácií má za cieľ diskreditovať aj vedcov, ktorí údajne finančne profitujú z tzv. klimatického priemyslu. Zväčša ide o nepodložené a zavádzajúce informácie, ktoré sú v rozpore s novinárskou etikou.
Peter bol zakladajúcim členom nášho ochranárskeho snemu, ale ochranárom bol od študentských čias. Pamätám si, keď ako nádejný geológ bojoval za zachovanie prírodno-technickej pamiatky: lomu mariatálskych bridlíc, neskôr aj Sandbergu, ako aj ďalších vzácnych a ohrozených lokalít. Bolo to ešte niekedy začiatkom 80-tych rokov minulého storočia. Poznali sme sa zo školy, potom sme sa stali susedia, o niečo neskôr sme sa zaradili medzi aktívnych bratislavských ochranárov – on ako zakladateľ geologickej ZO-čky, ja ako šéf Základnej organizácie č. 6. Peter však stihol mať opletačky s bývalým režimom aj za iné – ešte viac politické, či rebelské – veci.
Vážim si to, že môžem vystúpiť na úvod tohto dôležitého podujatia. A obdivujem odvahu organizátorov a organizátoriek, že ma sem pozvali, hoci okrem divadelného priezviska a diváckeho obdivu nemám s divadlom takmer nič spoločné.
Keď som rozmýšľal o tom, ktoré divadelné hry na mňa dýchajú niečím, čo by sa dalo označiť ako ekologické, spontánne mi napadli dve: Čechovov Višňový sad a Ibsenov Nepriateľ ľudu. Tá prvá bola po prvý raz uvedená v r. 1904, druhá dokonca o 20 rokov skôr. Obe sú teda ešte staršie ako ja. A to už je čo povedať! Tým, samozrejme, nechcem tvrdiť, že v súčasnosti sa hry s ekologickým zameraním, kontextom a podtextom nepíšu. Veď inak by sa nemohol konať ani tento ročník Novej drámy.
Lavíny bilancovania sa na nás na prelome rokov valia zo všetkých strán ako masy snehu z tatranských vrcholov. A tak som si pôvodne myslel, že Vás toho bilancovania tentoraz ušetrím. Ale neušetrím. Vyprovokoval ma k tomu každoročný záslužný počin Juraja Rizmana (zvaného Rizo), ktorý nám pravidelne o takomto čase nastavuje zrkadlo našej mediálnej viditeľnosti. Či už kolektívnej, v rovine jednotlivých organizácií, iniciatív, kampaní..., alebo viditeľnosti (a počuteľnosti) individuálnej, ako konkrétnych environmentalistov, aktivistov a aktivistiek na poli ochranárskom. Rizovo hodnotenie je nižšie, takže si ho môžete detailne preštudovať.
Začnem, ak dovolíte, spomienkou. Pred dvadsiatimi rokmi som mal jedinečnú možnosť prebrázdiť od východného pobrežia po západné a od kanadských hraníc po mexické a späť Spojené štáty americké. A často som nachádzal pod povrchom súčasnej Ameriky, predstavujúcej symbol technologického rozvoja, ale pre mnohých aj komercie a možno aj dekadencie, akýsi nenápadný, ale vytrvalo prúdiaci ponorný tok inej Ameriky. Ameriky ochranára Johna Muira, ktorý bol práve vtedy vyhlásený za najdôležitejšieho občana Kalifornie v celom 20. storočí, Ameriky (eko)mysliteľov typu Henryho Davida Thoreaua či Walta Whitmana, Ameriky zanietených pracovníkov, podporovateľov a návštevníkov tamojších národných parkov až po Ameriku aktívnych ochranárov a ekologických aktivistov nedávnej minulosti i súčasnosti. Mal som ich možnosť stretnúť stovky a bol to zážitok, na aké sa nezabúda.
Nie je pre mňa jednoduché písať o významnom diele amerického mysliteľa, spisovateľa, filozofa a jedného z prvých protagonistov divokej prírody Ralpha Walda Emersona. Od vzniku knihy Príroda uplynulo takmer dvesto rokov. Pri jej čítaní som sa preto snažil vnímať tento časový odstup a vžiť sa do autorovho sveta. Toto dielo je predovšetkým filozofickým textom, v ktorom sa Emerson zamýšľa nad „konečným účelom prírody“. Jeho pochopenie je preto vždy závislé od čitateľovej interpretácie.
Vlastne sa ten týždeň začal už komunálnymi voľbami a úspechom niekoľkých desiatok ochranárov a ochranárok v nich. Ale vyvrcholil – logicky – v dňoch okolo 17. novembra. Ochranári (najmä tí predrevoluční) sa viackrát spomínali už 16. 11. na tribúne mítingov Za slušné Slovensko, najmä z úst celoživotného sympatizanta ochranárov (a ich príležitostného člena) Martina Bútoru.
Výročie 17. novembra priam nabáda k úvahám o tom, kam sme sa za uplynulých 29 rokov dostali, ale aj o tom, ako ďalej. Ak vychádzame z predpokladu, že po najbližších parlamentných voľbách u nás dôjde k zmene k lepšiemu a k moci sa dostanú ľudia, uvedomujúci si skutočné výzvy 21. storočia, heslom dňa by malo byť: zachrániť dovtedy čo najviac.