Cap záhradníkom

Podľa článku. 55 ods. 1 našej ústavy sa hospodárstvo Slovenskej republiky zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

K dôležitým prioritám vlády podľa jej programového vyhlásenia – schváleného hlasmi väčšiny poslancov a poslankýň Národnej rady – patrí aj: „...Problematika ochrany životného prostredia a prijímanie účinných medzinárodných opatrení na znižovanie tempa a zmierňovanie následkov klimatických zmien. Osobitne v našich podmienkach sa vláda zameria na ďalšie úsilie pri znižovaní podielu energeticky náročnej priemyselnej produkcie a na posilnenie orientácie na tzv. zelenú ekonomiku a ochranu biodiverzity“ (str. 9 – 10 PV vlády SR na r. 2012 – 2016).

Tieto i ďalšie skutočnosti svedčia o tom, že aspoň na papieri je ochrana životného prostredia jednou z top priorít našej spoločnosti.

Je preto veľmi dôležité, kto menovite je garantom toho, že to tak bude nielen na papieri, ale aj v každodennom živote. Pozrime sa preto na to, kto zastával ústavne zakotvené ekologické princípy a prioritné záujmy životného prostredia z programového vyhlásenia vládneho kabinetu v 2. vláde Roberta Fica a aké mal pre to odborné, vzdelanostné a charakterové predpoklady? Z logiky veci by takouto osobou mal byť minister životného prostredia, Peter Žiga. Pozrime sa teda do jeho oficiálneho životopisu, ktorý visí na webovej stránke jeho ministerstva:

Vzdelanie:

Doterajšie zamestnanie (predtým, ako sa stal ministrom životného prostredia):

V životopise nasledujú ešte jazykové schopnosti, práca s PC, vodičský preukaz a záujmy (tie by to ešte mohli zachrániť, keby sa v nich uvádzalo, napr., že desať rokov pôsobil ako aktivista v tej a tej environmentálnej mimovládke, ale nič také sa tam neuvádza).

Pri tých súkromných spoločnostiach a firmách sa decentne zamlčiava, čo bolo predmetom ich činnosti. Verejným tajomstvom je, že to bolo obchodovanie s drevom.

Ak sa na niektorého člena vlády hodí ľudové prirovnanie: Ako cap záhradníkom, tak je to určite pán minister Žiga. Neodpustím si v tejto súvislosti ešte jedno prirovnanie: viete si predstaviť, že ministrom financií by sa stal človek, ktorý predtým s financiami nemal nič spoločného a ak, tak len to, že bol vreckovým zlodejom?

Začiatkom tohto volebného obdobia som sa s pánom ministrom stretol a odovzdal som mu niekoľko návrhov na to, čo by sa malo v prístupe k životnému prostrediu zmeniť. Tie návrhy boli zatriedené do dvoch skupín. Prvá sa týkala rezortu životného prostredia a druhá ostatných rezortov s významným vplyvom na životné prostredie. Obmedzím sa len na tú prvú skupinu, bezprostredne sa týkajúcu ministerstva životného prostredia a zrekapitulujem spomínané návrhy:

„1. Bezodkladne prehodnotiť a zastaviť projekty, realizácie a ostatné aktivity poškodzujúce prírodu, krajinu a životné prostredie, na ktoré má rezort dosah. V tejto súvislosti prehodnotiť inštitút udeľovania výnimiek zo zákona o ochrane prírody a krajiny a zredukovať ho výlučne na kritické prípady, ako je napríklad ohrozenie ľudského života.

2. Rozlúčiť sa s tými, ktorí majú katastrofálny úpadok rezortu životného prostredia (ďalej rezort alebo MŽP) a napáchané škody na svedomí a urobiť všetko pre to, aby sa na ich miesta dostali odborne zdatní, kompetentní a morálne bezúhonní ľudia. Vytvoriť pre prácu kvalitných ľudí v rezorte adekvátne podmienky.

3. Do dôsledkov doviesť vyšetrovanie všetkých káuz, na ktorých sa rezort, resp. jeho predstavitelia v nedávnej minulosti podieľali.

4. Urobiť z posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA) a strategického environmentálneho hodnotenia (SEA) účinné nástroje na prevenciu aktivít potenciálne poškodzujúcich životné prostredie. Umožniť pri tom reálnu a efektívnu účasť verejnosti, samospráv, mimovládnych organizácií (MVO) a ďalších zainteresovaných subjektov.

5. Vrátiť vzťahy rezortu s environmentálnymi MVO minimálne do podoby z decembra 1998 a prvých mesiacov 1999, kedy bola podpísaná a začala fungovať Dohoda o (partnerskej) spolupráci medzi MŽP a EKOFÓROM, ktorú ministerstvo počas prvej vlády Roberta Fica jednostranne rozviazalo.

6. Formulovať a presadzovať environmentálnu politiku zodpovedajúcu druhej dekáde 21. storočia, členstvu v EÚ i aktuálnym environmentálnym výzvam a prijať chýbajúce zákony – napr. o krajinnom plánovaní). V domácom i medzinárodnom kontexte začať robiť pro-aktívnu environmentálnu politiku, ktorá bude v záujme občanov a ich životného prostredia, a nie jeho znečisťovateľov, ako to bolo v predchádzajúcich rokoch.

7. Prehodnotiť misiu a následne reštrukturalizovať MŽP okrem iného tak, aby mu ubudla časť rýdzo hospodárskych kompetencií a investičných aktivít (najmä na úseku vodného hospodárstva) a posilnili sa koncepčno-kontrolno-regulačné kompetencie (napríklad v oblasti územného plánovania a komplexnej starostlivosti o krajinu). Starostlivosť o chránené územia v 3. – 5. stupni ochrany organizačne začleniť pod MŽP.

8. Posilniť autoritu MŽP a ním riadených zložiek (vrátane inšpekčných) vo sfére starostlivosti o životné prostredie, prírodu a krajinu, ako aj pri tvorbe a uplatňovaní environmentálnych ekonomických nástrojov.

9. Začať efektívne a transparentne využívať eurofondy a ďalšie zdroje, ktoré do rezortu plynú, ktoré rezort prerozdeľuje a za využívanie ktorých rezort zodpovedá. Dať reálnu možnosť uchádzať sa o zdroje všetkým oprávneným žiadateľom.

10. Rozvíjať účinnú medzinárodnú spoluprácu a hrať v nej úlohu nie pasívneho účastníka, ale iniciátora pro-environmentálnych aktivít.“

Nech čítam tieto odporúčania z ktoréhokoľvek konca a porovnávam ich s realitou, nevidím ani jedno, ktoré by si bol rezort v uplynulých štyroch rokoch osvojil a realizoval. A pritom nešlo o požiadavky nijako nereálne či dokonca radikálne. Naopak, bolo to skôr minimum, čo je možné od takéhoto rezortu žiadať.

Opäť preto zdôrazňujem, spôsobilosť členov vlády by sme mali posudzovať nielen podľa toho, čo urobili, resp. neurobili, ale aj podľa toho, čo nepodporili, hoci to bolo žiaduce podporiť a čomu nezabránili, ba dokonca proti čomu ani len nevystúpili, hoci to negatívne vplývalo na predmet činnosti, či dokonca misiu, ktorú mali vo vláde zastávať a plniť.

Nepamätám si, že by bol minister Žiga za uplynulé štyri roky podporil čo i len jeden zo zásadnejších návrhov opozície na zlepšenie stavu životného prostredia, zákonov na jeho ochranu, či fungovania rezortu, ktorý má ochranu životného prostredia vo svojom popise práce. Podotýkam, že sme sa mu za to nikdy nesnažili „revanšovať“ bezhlavým hlasovaním proti všetkému, čo sem priniesol. Práve naopak, viaceré jeho návrhy sme podporili. A za zvýšenie rozpočtu organizácií v pôsobnosti MŽP sme lobovali viac, ako on.

Na druhej strane minister Žiga, pokiaľ viem, podporil vo vláde všetky návrhy, ktoré prírodu, krajinu a životné prostredie poškodzujú, alebo ohrozujú – od zámeru uskutočniť náročnú časť zimných olympijských hier v citlivom území našich národných parkov, cez predlžovanie životnosti hnedouhoľného baníctva a energetiky na hornej Nitre, ústupky najväčším znečisťovateľom ovzdušia na Slovensku, až po likvidáciu posledných prírodných úsekov našich tokov, znefunkčňovanie biokoridorov, biocentier, mokradí a pod. či veľkoplošné zábery ornej pôdy a s tým súvisiacu devastáciu prírody a krajiny.

Bez zjavného odporu dopustil likvidáciu osobitnej štátnej správy pre životné prostredie.

Na druhej strane som z jeho strany nezaznamenal úsilie na presadenie zeleného obstarávania, zelenej ekonomiky, ekologickej daňovej reformy, či zriadenie postu ombudsmana pre prírodu a striktnej ochrany prírody aspoň v tých najprísnejšie chránených územiach a lokalitách.

Minister Žiga je spoluzodpovedný aj za to, že vláda štyri roky flagrantne porušovala platné uznesenie Národnej rady, podľa ktorého mala každoročne k 31. marcu do parlamentu predkladať odpočet plnenia Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja SR.

Minister Žiga sa nezasadil za to, aby národné parky reálne prešli do kompetencie jeho rezortu, hoci formálne problematiku ochrany prírody a krajiny gestoruje.

Väčšina návrhov zákonov, ktoré tu v tomto volebnom období pán minister Žiga predkladal, sa týkala transpozície právnych noriem EÚ.

Transpozícia európskych smerníc – aj to nie vždy presná a úplná (pozri napr. Rámcová smernica o vode a Smernica o biotopoch) – je čosi, ako povinná jazda členského štátu EÚ, ktorú za svoju zásluhu minister životného prostredia s vážnou tvárou vydávať nemôže, lebo to by mal dokázať fungujúci rezort aj bez ministra.

Ak pôjdeme chronologicky a pozrieme sa na históriu ministrovania pána Petra Žigu, potom jeho zrejme najdiskutovanejšie legislatívne počiny boli:

- novela zákona o ochrane prírody a krajiny,

- novela geologického zákona v súvislosti s ťažbou uránu,

- vývoz vody do zahraničia a

- nový zákon o odpadoch.

Novela zákona o ochrane prírody a krajiny priniesla popri pár pozitívach najmä niekoľko zásadných krokov späť. Najväčšie verejné pohoršenie spôsobila liberalizácia povolení na výrub voľne rastúcej stromovej zelene. Na druhé miesto v poradí krokov v protismere by som zaradil vypustenie ochrany krajiny z predmetu zákona, čím tento de facto prestal byť zákonom o ochrane prírody a krajiny. Pritom samostatného zákona o krajine, ktorý by tento legislatívny deficit odstránil, sme sa nedočkali. Slovensko, ktoré bolo ešte pred piatimi rokmi v tejto oblasti vnímané ako jeden z európskych lídrov, sa odvtedy prepadlo kamsi do podpriemeru a na ministerstve sa nik tejto problematike naplno nevenuje. Tretím faux pas tohto zákona bola zmena chápania chránených biotopov z prirodzených na rýdzo prírodné, čím veľká časť poloprírodných a iných prirodzených biotopov stratila právny nárok na ochranu, čo je v zjavnom rozpore s logikou veci, ako aj so Smernicou o biotopoch. Hlavným deklarovaným dôvodom novelizácie tohto zákona však bola kompenzácia majetkovej ujmy neštátnym vlastníkom lesov v chránených územiach. Ani k tomu však viac ako dva roky po prijatí zákona nedošlo a našu opakovanú ponuku získania prostriedkov na financovanie týchto kompenzácií minister Žiga nepochopiteľne odmietol.

Zákon o odpadoch bol prijatý s rekordným počtom pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. Keďže hospodárenie s odpadom (najmä komunálnym) bolo na Slovensku už dosiaľ katastrofálne, prijali sme nový zákon s tým, že horšie to už vari byť ani nemôže. Aká bude realita, uvidíme v najbližších mesiacoch a rokoch, ale isté je, že ministerstvo neakceptovalo naše návrhy, napr. na zálohovanie vratných obalov, ako aj celý rad ďalších návrhov, ktoré by mali – podľa nás i podľa odbornej obce – potenciál tento zákon zlepšiť.

Zákaz vývozu vody v ústave: túto aktivitu nemožno označiť inak, ako slovom fraška. Ako inak sa dá nazvať situácia, keď minister jeden deň príde do parlamentu s návrhom novely zákona, ktorá má umožniť vývoz vody do zahraničia a na druhý deň tu s vážnou tvárou obhajuje návrh, aby sme takýto vývoz striktne zakázali: dokonca novelou ústavy?

Návrh strategických dokumentov, týkajúcich sa vody (pozri kritika zo strany expertov, mimovládok a verejnej ochrankyne práv).

K tejto téme sa vyjadrím, ak dovolíte, trochu podrobnejšie.

8. januára 2015 podali zástupcovia a zástupkyne zainteresovanej verejnosti Podnet na preskúmanie zákonnosti konania Ministerstva životného prostredia SR voči občanom Slovenskej republiky – osobitne ohľadom účasti verejnosti na rozhodovacom procese, prístupu občanov k spravodlivosti a informáciám o životnom prostredí.

Uvádza sa v ňom celý rad veľmi znepokojujúcich informácií, vychádzajúcich z konkrétnych skúseností a dokumentujúcich skutočnosť, že ministerstvo, a najmä jeho sekcia vôd, sa snaží ako sa len dá vyhnúť diskusii s verejnosťou, utajovať dokumenty, ku ktorým sa má verejnosť vyjadriť, poskytovať doslova šibeničné termíny (4 – 5 dní) na prerokovanie a spripomienkovanie rozsiahlych a zásadných rozvojových dokumentov, situovať termíny prerokovania do obdobia medzi vianočnými a novoročnými sviatkami, premenúvať strategické dokumenty (v snahe vyhnúť sa povinnému posúdeniu ich vplyvov na životné prostredie procedúrou SEA), ignorovať hromadné pripomienky, predložené v zákonnej lehote a predpísaným spôsobom a pod.

Iný okruh problémov, namietaný zástupcami a zástupkyňami zainteresovanej verejnosti, je subjektivizmus a netransparentnosť, napr. pri prideľovaní profilov či vydávaní povolení na výstavbu tzv. malých vodných elektrární. Ako sa uvádza v závere ich sťažnosti:

„Tento postup Ministerstva ŽP naznačuje porušenie viacerých európskych právnych dokumentov (Rámcová smernica o vode, Aarhuský dohovor a ďalšie predpisy resp. dohovory o zabezpečení účinného, včasného a primeraného informovania verejnosti), ako aj čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá každému občanovi priznáva právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Princíp otvoreného vládnutia a participácie verejnosti je obsiahnutý vo viacerých koncepčných materiáloch Slovenskej republiky. Postup pripomienkovania a účasti verejnosti na tvorbe legislatívnych aj nelegislatívnych materiálov garantujú legislatívne pravidlá. Minulý rok vláda SR schválila „Pravidlá zapájania verejnosti do tvorby verejných politík“, na tvorbe ktorých sa podieľalo a má sa nimi riadiť aj ministerstvo životného prostredia. Postup Sekcie vôd MŽP SR preto vzbudzuje podozrenie, že konkrétni úradníci berú povinnosť verejného prerokovania a konzultácií iba ako obťažujúcu "povinnú jazdu", pričom systematicky zhoršujú prístup verejnosti k pripomienkovaniu, vytvárajú časový stres a znemožňujú prístup k materiálom na pripomienkovanie...!“

Verejná ochrankyňa práv, na ktorú sa so svojím podnetom obrátili, im dala v zásade za pravdu.

Aktivity súvisiace s povodňami

Ide o akúsi výkladná skriňa rezortu: nikdy sme sa však nedozvedeli, prečo sa táto problematika, absorbujúca veľké finančné zdroje, rieši tak, ako sa rieši, teda oveľa viac v prospech tzv. sivej infraštruktúry z čias industriálnej éry, ako v intenciách tvorby tzv. zelenej infraštruktúry, zodpovedajúcej ére postindustrializmu a presadzovanej Európskou úniou. Takýto prístup k prevencii vzniku povodní na Slovensku je zo stredno- a dlhodobého hľadiska neudržateľný a že dosiaľ nemal tragickejšie následky, je viac vecou šťastia, ako dôsledkom dobrého, prírode blízkeho a efektívneho riešenia.

(Ne)zabezpečenie dostatočných finančných prostriedkov pre rezort ŽP, plnenie jednotlivých úloh rezortu a financovanie organizácií v jeho pôsobnosti

K tomu len dve poznámky:

Je známe, že rozpočtová kapitola MŽP na r. 2016 zaznamenala najväčší medziročný pokles zo všetkých kapitol štátneho rozpočtu. V percentuálnom vyjadrení je to pokles o takmer 80 %, inými slovami, na budúci rok bude rezort pod vedením ministra Žigu hospodáriť len s cca 1/5 prostriedkov v porovnaní s r. 2015!!!

Ak sa vrátime o rok späť, tak v štátnom rozpočte na r. 2015 došlo v prípade financovania rozpočtových organizácií v zriaďovateľskej kompetencii rezortu k redukcii bezmála o 50 %!!!

Jeden z praktických prejavov zlyhania rezortu v získavaní a manažovaní finančných prostriedkov a mobilizácii potrebných kapacít je nedodržanie záväzku SR na úseku kanalizácie a čistenia vôd, ktorý sme mali splniť v rámci prechodného obdobia do 31. decembra 2015. Súvisí to aj s obrovským prepadom prostriedkov z eurofondov, ktoré mali slúžiť prioritne práve na tento účel.

Na druhej strane sa na nás pomaly zo všetkých médií od rána do večera valí reklama, oslavujúca údajné zlepšenie životného prostredia, hospodárenia s odpadmi a ochrany prírody zásluhou eurofondov a ministerstva ŽP.

Spomenul som len pár príkladov a pár dôvodov, prečo sa Peter Žiga nemal stať ministrom životného prostredia a prečo sa, keď sa ním už stal, mal správať inak, ako sa správal. Ak by som mal ísť do detailov, musel by som tomu venovať minimálne celú monografiu. Vyjadroval som sa však na túto tému kontinuálne celé volebné obdobie a keby to niekoho veľmi zaujímalo, môže si záznam z mojich vystúpení na túto tému prečítať na stránke www.nrsr.sk.

A last but not least ešte niečo:

Pán minister bol takmer určite rekordérom v počte porušení zákona o rokovacom poriadku NR SR.

Len pri odpovediach na moje interpelácie sa mu to podarilo hneď trikrát.

Myslím si, že v normálnej krajine, kde fungujú normálne vzťahy medzi zákonodarnou a výkonnou mocou, by takýto minister už dávno nebol ministrom. Takže, ak možno niečo vyčítať opozícii, tak nie to, že prišla s návrhom na jeho odvolanie, ale to, že s ním prišla príliš neskoro.

A celkom na záver si nemôžem odpustiť ešte malý dôvetok.

Dôvod dnešného odvolávania by sa ani hypoteticky nemusel spájať s ministrom Žigom, keby prevádzka nejakej kompy nespadala pod rezort životného prostredia. Hádam len v Absurdistane zvanom Slovenská republika sa môže stať, že rezort, ktorý má chrániť prírodu, krajinu a životné prostredie, namiesto toho, aby chránil národné parky a prírodné rezervácie, sa zaoberá obchodmi s nejakou kompou, ktorá spája dva betónovo-asfaltové brehy nejakého megalomanského vodného diela!!!