Bojovníci za Dunaj

Tí, ktorí aspoň trochu dávali pozor na hodinách fyziky, vedia, že každá akcia vyvoláva reakciu. Niet preto pochýb, a nové svedectvá to stále dokazujú, že aj zámery  na výstavbu vodných diel na Dunaji sa stretávali s odporom a negatívnymi reakciami od samého začiatku. Ale necítim sa byť dostatočne kompetentný analyzovať prehistóriu dunajských ochranárskych úsilí, a preto len celkom stručne: Je známe, že napríklad v odborných prírodovedeckých kruhoch patrili k tradičným odporcom rýdzotechnického znásilnenia Dunaja a dunajskej krajiny napríklad Emil Mazúr, Milan Ružička, Juraj Holčík, Mikuláš Lisický a niektorí ďalší, najmä biológovia a krajinní ekológovia. Technické projekty trápili vodákov i rybárov, ale i viacerých vodohospodárov, poľnohospodárov, lesníkov... Našli sa i osvietenejší projektanti, ale i národohospodári – najmä českí, ktorí podrobovali projekt viac či menej otvorenej kritike.

V 60-tych rokoch vypracoval kolektív profesionálnych ochrancov prírody a zanietených prírodovedcov návrh na veľkoplošnú ochranu pridunajskej krajiny formou chránenej krajinnej oblasti. Ale bratislavskí dobrovoľní ochrancovia prírody a  krajiny, skrátene ochranári, prišli na scénu až v polovici 70-tych rokov. Jeden z nich, Pavel Šremer, si v Spravodajcovi Mestského výboru SZOPK Ochranca prírody z jesene 1984 na to spomína takto: „Jedného pekného dňa pred desiatimi rokmi si Pavel Šremer so svojou budúcou manželkou Máriou naplánovali túru na Ostrov kormoránov, ktorý bol známy i za hranicami Slovenska ako  rezervácia, kde hniezdia kormorány. Vtedy to bolo ešte nádherné blúdenie džungľou lužných lesov s nespočetným množstvom kvetov a vôní... Niekedy v tých istých časoch putoval do lužných lesov aj Ivan Ondrášek – pre zmenu zase na ostrov Kopáč. Aj jemu sa lužné lesy zapáčili, nehovoriac o nádhernej lesostepi, pripomínajúcej africkú savanu. V roku 1977 už na ostrov Kopáč išli Pavel s Ivanom spolu“.

Meno Pavel Šremer sa v tejto knižke objavuje častejšie, ale dunajská téma je najvhodnejšia na to, aby som v súvislosti s ňou vyzdvihol unikátny prínos tohto benešovského rodáka pre slovenskú prírodu, životné prostredie, bratislavské ochranárstvo, ale aj pre rozvoj demokracie, tolerancie a ochrany ľudských práv.

Promovaný biológ a čerstvo prepustený politický väzeň Pavel prišiel v prvej polovici 70. rokov minulého storočia na Slovensko najmä z dvoch dôvodov. Po prvé, v rodných Čechách by vzhľadom na svoj silne „pošramotený kádrový profil“ prácu našiel ešte ťažšie, ako na Slovensku. A ten druhý dôvod bol, že zo Slovenska, konkrétne z Nitry, pochádza jeho vyvolená, Mária.

Ako sám spomína o pár riadkov vyššie, botanické záľuby ho čoskoro priviedli aj do dunajských lužných lesov a pridunajských lesostepí. Zanedlho sa stal jedným z najväčších obdivovateľov a najzasvätenejších znalcov dunajskej prírody pod Bratislavou. Keď sa v roku 1977 rozhodlo o výstavbe SVD Gabčíkovo-Nagymaros, zaradil sa medzi najväčších bojovníkov za zachovanie čo najprírodnejšieho ekosystému začínajúceho sa rovno „za humnami“ nášho hlavného mesta. Za necelých 15 rokov, ktoré nasledovali, venoval tomuto úsiliu toľko času a energie, ako nikto. Mal to ťažšie o to viac, že v tom istom kritickom roku 1977 sa stal jedným z prvých signatárov Charty ´77 a jeho politická perzekúcia sa adekvátne tomu zosilnila. Napriek tomu využil všetky možnosti, aby Dunaj zostal Dunajom. Snažil sa spolupracovať s každým, kto mal o takúto spoluprácu záujem: od bratislavských dobrovoľných ochranárov, cez  štátnych ochranárov, rybárov, lesníkov, úradníkov, vedcov až po osvietených technikov, medzi ktorými dominuje najmä meno Ing. Miroslav Bartolčič. Svojím zanietením, obetavosťou a obdivuhodnou serióznosťou získava na svoju stranu čoraz viac spojencov. Uskutočňuje terénny výskum, iniciuje vznik návrhov na vyhlásenie najcennejších častí dunajskej prírody za chránené, šíri osvetu, zúčastňuje sa rokovaní a robí si z nich stenografické záznamy, ktoré po nociach prepisuje cez kopírovací papier, aby ich na druhý deň ráno mohol poslať okruhu svojich spolupracovníkov. Neskôr začíname spolu koncipovať koncepčnejšie materiály, ktoré vyvrcholia návrhom na vyhlásenie Národného parku Podunajsko.

Množstvo rôznorodých dunajských aktivít Pavla Šremera sa nepočíta na desiatky, ale na stovky. To, že sa jeho meno neobjavuje na dobových dokumentoch tak často, ako by sa malo, súvisí s tým, že ako „politicky závadný element“ sa radšej držal v úzadí, „aby nás nekompromitoval“, ako sám zvykol hovoriť.

Začiatkom roku 1980 pripravili Ivan Ondrášek s Pavlom Šremerom Návrh na ochranu bratislavských lužných lesov a postúpili ho Štátnej ochrane prírody (ŠOP).

Z iniciatívy Ing. Pacanovského ŠOP dopracovala návrh na ochranu bratislavských lužných lesov (menovite dr. Bosáčková a Ing. Cibuľa). Pod vplyvom všetkých týchto iniciatív rozhodlo Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva SSR o zastavení výrubu pridunajských lesov dovtedy, kým nebude presne zameraná čiara zátop budúcej zdrže. Koncom roku podporil ochranárov i bratislavský národný výbor, vďaka pracovníkom odboru územného plánovania a architektúry Ing. Paučekovi a Ing. arch. Křápkovej. Začiatkom roku 1981 predložil Hydroconsult úvodný projekt tzv. IV. Stavby SVD – zdrže Hrušov. Oponenti konštatovali nekomplexnosť projektu, nerešpektovanie ekologických a environmentálnych hľadísk a vznikla požiadavka znovu napojiť unáhlene odpojené Biskupické rameno Dunaja. Z radov oponentov technokratického riešenia využitia Dunaja sa na začiatku 80. rokov minulého storočia vytvorila v Bratislave – napriek neostalinskému vedeniu mesta – pomerne priaznivá konštelácia profesionálnych kádrov.

Aj my ostatní sme v tom čase využili všetky svoje kontakty, aby sme zabránili pripravovanému výrubu lužných lesov v oblasti dotknutej projektom sústavy vodných diel.

„Odpoveďou“ bolo pohŕdavé mlčanie a jedno bohorovné stanovisko z rezortu lesného a vodného hospodárstva, ktorého autor sa pozastavuje nad bezočivosťou jednotlivca pochybovať o neomylnosti toľkých technikov.

V tom čase začali bratislavskí ochranári spolupracovať aj s ostrieľaným autorom alternatívnych a prírode blízkych riešení vodných diel Ing. Bartolčičom z Výskumného ústavu vodného hospodárstva. Ten navrhol podstatne úspornejší variant z prírodných daností vychádzajúceho mnohoúčelového a zároveň relatívne lacného znovunapojenia Biskupického ramena.

Z toho všetkého zostalo zopár pamätníkov, spomienky, zabudnutý archív s desiatkami tisícok strán rôznych dokumentov ale aj čo-to z prírody, ktorú sa predsa len podarilo miestami zachrániť. A preto nehodnotím - ani s odstupom času - túto aktivitu ako neúspech: boli aj väčšie.